Svet trpasličej komunikácie

01.05.2011, 23:55, red.

Čo majú spoločné trpaslík, reklama a gýč

Pôvodne sochy permoníkov zdobiace záhradné skalky, o niekoľko rokov fenomén, ktorý sa stal synomymom nevkusu a gýču. Záhradní trpaslíci začali okupovať prvé európske záhrady takmer pred 150 rokmi a od tej doby sa rozšírili takmer do celého sveta.

Najpočetnejší sú v Nemecku, čo vzhľadom k všeobecnej mienke o estetických vlohách národa, ktorého synom je napríklad Thomas Gottschalk, prekvapí málokoho. Odhaduje sa, že na dvorčekoch a záhradach Nemecka čupí až 18 miliónov trpaslíkov. V mestečku Rot-am-See majú trpaslíci dokonca svoje vlastné múzeum. ...a do našich životov vstupujú i dnes, na začiatku 21. storočia.

Môže za to Heissner
Prvú dielňu na výrobu záhradných trpaslíkov si v Nemecku založil akýsi August Heissner v nemeckom meste Gräfenroda. Písal sa vtedy rok 1872 a mestečko zostalo najväčším producentom týchto rozkošných malých oblúd dodnes. Postupne sa vykryštalizoval i akýsi ideálny typ záhradnej „ozdoby“. Má 68 centimentrov, červenú čiapočku, biele fúzy a bradu, zelené monterky a najmä úsmev na tvári. Konštanta vo svete gýču – ani tu, rovnako ako v marketingovej komunikácii často nie je priestor pre iné emócie.

Trpaslíkov však nájdete rôznych. Kedysi patril k ich nevyhnutnej výbave lampáš a krompáč, postupne sa začali prezliekať do kostýmov rôznych profesií pod vplyvom popkultúry i rozprávkových či komixových hrdinov. A práve vo chvíli, keď sa vo svete trpaslíkov objavilo toľko odchýlok a úchyliek, nastal pravdepodobne čas na hlbší výskum celej problematiky. Je rok 1981, v Bazileji vzniká Medzinárodná asociácia na ochranu záhradných trpaslíkov a Fritz Friedmann zakladá samostatný vedný odbor, ktorý nazýva nanológia.

Fenomén sa šíri ďalej. Ustanovuje sa Medzinárodný deň trpaslíkov a vo Francúzsku v roku 1996 vzniká Front za oslobodenie záhradných trpaslíkov. Prvý raz sa zviditeľnil ukradnutím trpaslíka zo záhradky v mestečku Alencon a odvtedy bojuje za oslobodenie všetkých trpaslíkov ich prenášaním do voľnej prírody, ktorá je podľa skupiny „prirodzeným prostredím záhradných trpaslíkov“. Odnože Frontu či jeho nasledovníci pôsobia okrem Francúzska napríklad aj vo Švajčiarku, Taliansku, Nemecku či Španielsku. Trpaslík sa tak ujíma novej úlohy, stáva sa nositeľom trendu a prostredníctvom frontu i výrazom nonkonformizmu.

Ničitelia krajiny
Trpaslíci majú svojich fanúšikov, i odporcov. Radní dedinky Furore v juhotalianskej Kampánii napríklad zakázali miestnym vystavovať na záhradkách trpaslíkov, pretože vraj hyzdia krajinu. Pod hrozbou pokuty museli všetci trpaslíkov odstrániť – a možno i preniesť do voľnej prírody. V oficiálnom vyjadrení starostu bolo napísané, že ani nie metroví trpaslíci porušujú urbanistický plán obce.

Záhradní trpaslíci sú prosto najznámejším gýčom, ktorý si však obľúbilo milióny ľudí. Či chceme či nie, trpaslíci potvrdzujú teóriu marketérov, reklamných zadávateľov a ľudí z branže, že bežní ľudia nemajú dobrý vkus a ak ich chceme osloviť, treba tomuto faktu prispôsobiť i komunikáciu. Trpasličia komunikácia je komunikácia formou gýču, ktorí podľa mnohých na ľudí stále zaberá.

Ako raz napísal známy architekt Bořek Šípek, každý gýč je typický prostriedok, ako sa ľahko presadiť u publika, ktoré si nahovára, že konzumuje originálne zobrazenie sveta, hoci v skutočnosti má potešenie len z druhotnej imitácie obrazu a jeho prvotnej sily. Náš svet plný trpaslíkov ukazuje, že gýč je v našich podmienkach stále populárny. Aj preto je ho slovenská reklama stále plná!

(red.)